Znie to až neuveriteľne.
Priznám sa, že som napísanie tohoto krátkeho príhovoru stále odkladal.
Prečo?
Pretože hovoria o tom všetkom výsledky: státisíce (možno aj milióny) najazdených kilometrov, stovky spoločne prežitých dní, nespočetné množstvo mototuristických akcií (a to nielen na Slovensku), ktorých sme sa zúčastnili, desiatky spokojných ľudí a pritom iba jedna havária (aj tú som mal ja v Maďarsku, ale nič vážne). Načo potom nejaké reči? Ťažko sa mi hľadali slová. Na pomoc som si preto zobral Sládkovičovú Marínu. Nechcem sa vyhovárať na pracovnú zaneprázdnenosť, aj tak by mi to nikto neveril. Jednoducho nechcelo sa mi spomínať, pretože to je už dvadsaťpäť rokov…
Andrej Sládkovič: Marína
185
A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!
Mladosť je túžba živá po kráse,
je hlas nebeský v zemskom ohlase,
je nepokoj duší svätý,
je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
je kvetín lásky rajská záhrada,
je anjel v prachu zaviaty!
Veľmi jasne sa mi vybavuje pred očami tá situácia z pred dvadsaťpäť rokov…
Zišli sme sa na Čertovej peci a niektorí sme sa stretli prvý raz v živote, niektorí sa poznali aspoň z videnia, z Tesly, alebo zo zahradkárskej osady. Boli sme ešte mladí:
Laco, Dáška, Vlado, Evka, Miloš, Miki, Danka, Dušan, Zdenka, Ľubo a Jolka. Nesmiem zabudnúť, že sme mali so sebou aj naších desať, vtedy ešte malých detí. Dnes už všetko dospelákov, z ktorých mnohí už majú svoje rodiny, svoje deti, svoje starosti a radosti.
Vtedy sme mali všetci iba škodovky a stačili nám na prenocovanie tri stany. Vyrážali sme na našu prvú mototuristickú akciu, predlžený víkend v Maďarsku. Jedna noc v Miškolci a ďalšie dve v Egri (takže dvakrát postaviť a dvakrát pobaliť stany)...
Mladosť je túžba živá po kráse,…
Dvadsaťjedna osôb, päť škodoviek a tri stany.
Keďže sa nám to zapáčilo, nasledovala jedna akcia za druhou. My sme sa rozrastali o nových a nových členov. Podstatné je, že väčšina tých, ktorí sa k nám pridali to s nami vydržali.
Čo si zaželať? Ďalších takých krásnych dvadsaťpäť rokov…
Či údov silu? Či strmosť krokov? Toto sa všetko zostará! … ale tie krásne spomienky zostanú.
Ľubomír Tuchscher, senior.