Keď sa začala písať história piešťanského mototurizmu, bol som čerstvý školák. Kým moji spolužiaci odchádzali na víkendy so svojimi rodičmi na vlastné chaty, my sme naplnili kufor našej embéčky a vyrazili. Boli to časy, o ktorých raz budem hovoriť svojej dcére a ona bude neveriacky počúvať – ako je možné, že ste nechodili do Viedne či niekam na Západ, keď to nie je až tak ďaleko. My sme chodili a poznávali svet okolo nás, kam nám vtedajší režim pustil, do sveta a kraja slovenského, českého, občas aj maďarského či poľského. Raz sme šli do Košíc, raz do Žiliny, raz na Pílu,... nikdy dvakrát za rok na to isté miesto. Mototurizmus ma od mala viedol k poznávania toho, čo je v mojom okolí, ale aj o niečo ďalej. Hoci dnes už pri cestách za poznávaním a oddychom používam aj iné dopravné prostriedky, viem, že základ mi vštepili rodičia.
V mojej hlave je týchto dvadsaťpäť rokov ako fotoalbum plný farebných spomienok – Buďfit-ková bagandža s kolieskami, „roboti“ s rybárskymi stoličkami v Egri, naše klubové „uniformy“ ušité z padákoviny, nočné kúpania v Diakovciach, jazda v kolónach, oberanie čučoriedok na Kysuciach, moravské koláče s bielym vínom v Strážnici, litrové pivné krígle v Mníchove v čerstvo otvorenom kapitalistickom Nemecku, pamätných každoročných sto jarných kilometrov so zbieraním pečiatok na každom hrade, hranie kariet na zadnej kapote auta pri čakaní na colnú kontrolu na poľsko-československých hraniciach, „povinná“ halušková zástavka na Sverepci pri každej ceste na východ,...
...a kultové ringo...
...a ojoják.
Je toho ešte oveľa viac. Je toho viac, ako predstavujú krabice plné klasických, to znamená nedigitálnych fotografií. U každého ten istý obraz. Nie náhodou sú tieto fotografie odložené pri rodinných. Nemuseli sme sa tak ani oslovovať, ale „duch mototurizmu“ z nás spravil rodinu. Naši rodičia, spolu so všetkými ujami a tetami nám dali veľa – a to nielen skúsenosti, ale aj príklad, ako narábať s voľným časom. Môj otec mal v čase začiatku písania histórie piešťanského klubu mototuristov presne toľko, čo mám teraz ja. Klub je a bude jedna z vecí, pre ktorú ho budem obdivovať a vážiť si. Stál pri vzniku čohosi veľkého a pozitívneho. A som presvedčený, že rovnaký pocit v sebe držia aj ostatní z nás, „mladých“.
Za nás, mladých Vám, otcovia a mamy, ďakujeme.
Ľubomír Tuchscher mladší